Návod na použitie filozofického skepticizmu

Abstract

Moderný filozofický skepticizmus je podľa mnohých jeden z najzaujímavejších filozofických problémov. Určite je to jeden z najdiskutovanejších problémov; napísali sa o ňom stovky kníh a článkov. Na druhej strane, je to tiež jeden z najzvláštnejších problémov. Filozofický skeptik totiž tvrdí, že nič (alebo takmer nič) nevieme. Nevieme, že na oblohe svieti slnko, nevieme, že dnes je pondelok, nevieme, kedy sme sa narodili, ako sa voláme, a tak ďalej. To je zjavne v ostrom rozpore s tým, čo si bežne myslíme. Asi nikto by normálne nesúhlasil s názorom, že tieto veci nevieme. Preto sa okamžite vynárajú otázky: Prečo skeptik tvrdí také veci? Čo ho k tomu vedie? Môže svoje tvrdenia myslieť vážne? Čo by to znamenalo, keby sme naozaj nič nevedeli? A nakoniec, prečo by sme mali skeptikovi veriť, keď hovorí čosi, čo je na prvý pohľad absurdné? Nemôžeme ho jednoducho ignorovať? Problém máme na svete. Pre pochopenie filozofického skepticizmu je užitočné začať odlíšením skeptického pochybovania od bežného, obyčajného pochybovania. Je totiž zrejmé, že skeptik pochybuje o našom poznaní, ale robí to nejakým iným, zásadnejším spôsobom, než o ňom pochybujeme bežne. O bežnom pochybovaní, s ktorým sa všetci tu a tam stretneme, môžeme povedať dve základné veci: 1. je motivované, t. j. je vyvolané konkrétnymi dôvodmi; a 2. je rozhodnuteľné, čiže je dostupný nejaký spôsob alebo procedúra, ako na pochybnosť odpovedať, resp. ako ju vyriešiť. Jasnejšie to bude na príklade. Predstavme si, že človek na prechádzke v lese zvolá: „Aha, tam je sýkorka!“ Druhý mu však odpovie: „To nie je sýkorka, sýkorka by mala iné sfarbenie.“ Vznikla tak pochybnosť, či je pozorovaný vták sýkorkou. Všimnime si, že táto pochybnosť